Vojsko Svätoplukovo

Tanečná sála Swartzovho hotela ešte nezažila taký stisk. Pravda je, že sa tam už udiali všelijaké "parády", ale nikdy doposiaľ sa tam nezišlo toľko ľudí, ako práve dnes. Dôstojne pôsobiaci úradníci v oblekoch so svojimi paničkami, aj prostí sedliaci a domkári, veselí mládenci oblečení vo sviatočných šatách, mladé slečny pod prísnym dohľadom matiek - všetci tí s napätím čakali na to, čo v Sobranciach ešte nikto nevidel. Bude sa hrať divadlo!

Niektorí svetaskúsení mudrlanti, čo kedysi za "Veľkej vojny" zablúdili za hranice svojho drahého domova a videli kdesi aj nejakú tú "komédiu", s pochybovačným úsmevom prorokovali nadšeným sobraneckým ochotníkom neúspech. Videl to už niekto? Aby sa v tomto malom spiacom mestečku objavil nebodaj u niekoho herecký talent? Doba totiž ešte stále nepriala hereckej profesii, ktorá bola stále posmešne nazývaná "komediantstvo". Hlavný školský inšpektor Alfonz Hrdina, ktorý bol akýmsi "fundátorom" toho všetkého, sa však nenechal odradiť. Viedlo ho presvedčenie, že v týchto nových časoch, ani taký vzdialený kraj nemôže predsa ostať bokom a musí si v novej republike zastať svoje miesto. Vedel, že mnohí miestni obyvatelia neveria v dlhé trvanie Československa a dokonca smútia za osvedčeným "tisícročným" Uhorskom, ale nakoniec dokázal nájsť zopár mladých nadšencov a s podporou Matice Slovenskej sa pustil do zakladania ochotníckeho divadelného spolku. Pochopenie našiel aj u miestnych doktorov Russaya, Feketeho a Herškoviča, ktorí v divadelných predstaveniach videli možnosť nielen kultúrnej, ale aj zdravotníckej osvety.

A tak prišiel veľký deň. Po mesiacoch nácvikov v školskej budove sa ochotníci konečne odhodlali vystúpiť na verejnosti! A aby celá udalosť nadobudla slávnostný a vznešený charakter, rozhodli sa svojim predstavením pripomenúť 85. narodeniny prezidenta Masaryka. Na budovanie slovenského národného povedomia nie je nič lepšie, ako hlásiť sa k slávnemu odkazu panovníkov Veľkej Moravy. Práve preto si ochotníci nacvičili hru s názvom "Svätoplukovo vojsko". No ani vo sne netušili, ako zvláštne bude toto vojsko na scéne vyzerať.

Nácviky predstavenia šli ako po masle. Alfonz Hrdina ako skúsený dlhoročný učiteľ, dokázal svojich zverencov vyburcovať k veľkým dramatickým výkonom. Všetci nadšení "Svätoplukovi vojaci" už okolo Vianoc perfektne ovládali svoje texty. Spevácky zbor školských detí, ktorý v meste poznali pod menom "tamburášsky zbor" poctivo nacvičoval oslavné národné piesne, ktoré mali znieť v prestávkach medzi dejstvami. Vedúci Pozemkového úradu Emil Ján Ondrušek, osvetový nadšenec a veľký milovník divadla, pomáhal s precvičovaním správnej slovenskej výslovnosti, ktorá v tej dobe robila mnohým "Slovákom" ozajstný problém. Sobrance boli predsa len mnohojazyčným mestom a takmer nikto z jeho obyvateľov nerozprával čisto po slovensky. Prišiel čas, keď "Svätoplukovo vojsko" potrebovalo aj ženské posily. Prekrásne kostýmy podľa obrázkov z učebnice dejepisu zhotovili šikovné ruky žien zo spolku Živena, ktorý viedla pani Hrivnáková. A bokom neostali ani chýrni sobraneckí majstri kováči, ktorí sa ponúkli, že pre celé divadelné vojsko ukujú skutočné, kovové zbrane.

Bola zima a kováčski majstri predsa len nemávajú toľko roboty, ako keď začnú práce na poliach. Vtedy je každý deň až príliš krátky. Kone treba podkúvať, zlomené radlice a pluhy nanovo spojiť, sekery a motyky poopravovať, klince a skoby vyrobiť. V kováčskej dielni sa od jari až do jesene ustavične kúri a počuť odtiaľ pravidelný buchot ťažkých kladív, ktoré narážajú na kovadlinu. Školský inšpektor Hrdina a v našom predstavení samotný Svätopluk si vážil prácu kováčov. Poznal ich ako mlčanlivých, no čestných chlapov, ktorí vždy dodržali svoje slovo. Zrejme práve preto sa úplne spoľahol na to, že zbrane pre ochotníkov načas vyhotovia a do kováčskej dielne na kontrolu ani raz neprišiel.

Posledná skúška. Deň pred predstavením. Kulisy so starodávnym slávnym hradom Devín, pod ktorým sa odohrávala legendárna víťazná bitka Svätoplukova vyzerali tak presvedčivo, akoby neboli namaľované na dreve a plátne, ale sťa verná fotografická kópia, aké robil vo svojej dielni pán Mišley. Nadšení herci v kostýmoch sa hrdo postavili na javisko, aby ešte raz precvičili celú hru. "Nemajú meče", upozornil "Svätopluka" a zároveň režiséra Hrdinu pán Ondrušek. Lebo na meče sa v celom tom zhone akosi zabudlo. Pána kováča Števko zaraz musel utekať do otcovej dielne, poverený priniesť sľúbenú zbroj pre vojsko Svätoplukovo. Poctiví kováči dodržali slovo a vyrobili pre divadelníkov naozaj prekrásne zbrane. Nanešťastie a zdesenie pre znalcov histórie to však neboli meče z doby Svätoplukovej, ale verné kópie zakrivených tureckých šablí, s akými hnali Turci uhorskú armádu v bitke pri Moháči.

Bolo ako bolo. Čas na výrobu nových zbraní už sobraneckým ochotníkom neostal a tak na slávnostnej premiére hry mával Svätopluk a celá jeho družina v bitke proti zradným Frankom tureckými šabľami. Na kvalite predstavenia to však vôbec neubralo. Bolo natoľko úspešné, že ho v repríze v meste i po okolitých dedinách divadelní nadšenci zo Sobraniec hrali až štrnásť krát.

Poznámka: V príbehu vystupujú skutočné postavy (Alfonz Hrdina, Emil Ondrušek, lekári Russay, Fekete a Herschovitz, ktorí skutočne stáli pri zrode ochotníckeho divadla v Sobranciach. Rovnako aj pani Hrivnáková ako predsedníčka spolku Živena a miestny fotograf pán Mišley. Skutočný je aj názov hry, ktorú ochotníci nacvičili k 85. narodeninám prezidenta Masaryka. 

Tibavské amazonky

Rok 1939 priniesol do Sobraniec biedu, strach a nepokoj. Po niekoľkých desaťročiach mieru a relatívneho blahobytu sa v marci do mesta vovalila maďarská armáda. Československé Sobrance sa zo dňa na deň stali maďarskými Szobránc, čo malo pre mesto i celé okolie neblahé následky. Ako prví museli mesto opustiť všetci úradníci a zamestnanci štátnej správy, ktorí mali českú národnosť. Ľudia sa smutne pozerali, ako potichu odchádzajú učitelia, zverolekári, žandári a úradníci, ktorí prišli do Sobraniec po vzniku Československa a celé dlhé roky tu žili aj so svojimi rodinami. Noví maďarskí páni dávali od počiatku najavo, že pomery v meste sa radikálne menia.

Obzvlášť kruto sa k miestnym obyvateľom chovali maďarskí žandári, ktorých volali "pirkoše", kvôli ozdobe z kohútích pier na čiapke. Prechádzali sa po meste i po okolitých dedinách a často hľadali rôzne zámienky, aby mohli robiť ľuďom zle. Trestali ich bitkou napríklad za to, že rozprávajú po slovensky, že neodovzdávajú povinné dodávky potravín pre armádu, že vedú protištátne reči. Čo sa však naozaj "pirkošom" na Sobranecku páčilo boli miestne gazdovské dievčatá. Pamätníci spomínajú, že takmer pravidelne prichádzali na rôzne dedinské zábavy a tancovačky a užívali si pozíciu "mužov zákona". Ak sa im páčilo nejaké dievča, tak muselo s nimi tancovať a zabávať sa, čo sa samozrejme vôbec nepozdávalo miestnym mládencom.

Odpust v Tibave býva na sviatok Nanebovstúpenia Panny Márie a podľa starej obyčaje pripadá na poslednú augustovú nedeľu. Je to najdôležitejší deň a ozajstný sviatok celej obce. Začína sa slávnostnou omšou v krásnom starom tibavskom kostole a pokračuje rodinnými oslavami v každom jednom dome v obci. Mládež sa však najviac teší na večernú tancovačku v školskej záhrade pod starými lipami, konáre ktorých padajú tak nízko, že vytvárajú jednu úžasnú vyzdobenú sieň. Cigánska muzika vyhráva čardáše, verbunky, polky a valčíky a každý "parobok" sa usiluje uchmatnúť do tanca to najkrajšie dievča. Inak to nebolo ani v roku 1939.

Len čo sa trošku zotmelo, mladí z celej dediny sa zišli pri muzike. Ba prišli aj tí z Porúbky, Vojnatiny, Horne i zo samotných Sobraniec. Pri dobrom poháriku tibavského vínka sa výborne zabávali aj babky, mamy a tetky, ktoré sediac na laviciach prikrytých "pokrovcami" pozorovali tancujúcu mládež a možno v duchu vyberali nevestu, či ženícha pre svoje dieťa. Chlapi stáli pospolu a ticho preberali najnovšie správy o práve začatej novej vojne. Vedeli že ich čakajú neľahké časy, no aspoň na chvíľu nechceli myslieť na to, čo príde. No keď bola zábava v najlepšom, začali sa okolo tancujúcich párov motať "pirkoše". Po krátkej chvíli pristúpili k trojici miestnych dievčat a začali ich nasilu objímať a brať do tanca. Boli to tri sestry Skybové. Mocné a smelé dedinské dievčatá nečakali veru na mužskú ochranu zo strany tibavských "parobkov". Vytrhali laty z dreveného plota a pustili sa do maďarských žandárov. V tejto podivnej bitke prekvapivo zvíťazili dievčatá, ktoré naložili dotieravým "mužom zákona" koľko sa do nich zmestilo.

Celá obec niekoľko dní po tejto udalosti žila v strachu pred tým, či sa zbití "pirkoše" nebudú chcieť pomstiť. Dobre si ešte všetci pamätali ako bol pred súd postavený dôstojný pán Čalfa za to, že označil maďarských vojakov za lúpiace hordy. A nebolo to bezdôvodne. Prešiel však týždeň a potom druhý a nič sa nestalo. Nevieme prečo maďarskí žandári nechali celú záležitosť len tak. No celý kraj si posmešne v tichosti šepkal, že to od hanby za to, že ich nabili obyčajné dievčatá.

Poznámka: spomínanú udalosť podáva vo svojej knihe Sobranecký kraj Štefan Blaško