Osobnosti Sobraniec

Máte tip na zaujímavú historickú osobnosť Sobraniec a okolia? 

Naše občianske združenie od počiatku svojej existencie venuje veľkú pozornosť regionálnym dejinám. Poznanie minulosti cez príbehy konkrétnych ľudí považujeme za prínosné, dôležité a nenahraditeľné. 

Kontaktujte OZ Villa Szobránc : villaszobranc@gmail.com

Mikuláš Nebesnik 

Pán Mikuláš Nebesník sa narodil v roku 1912 v malej dedinke Dravce (dnes súčasť Užhorodu) na Podkarpatskej Rusi, ktorá bola vtedy súčasťou Rakúsko-Uhorska. Študoval na Filozofickej fakulte v Prahe a ako často spomínal, študenti si vtedy museli veľmi dobre zvážiť, či si zo štipendia dovolia kúpiť mlieko, či svetoznáme české pivo. Na novovznikajúce sobranské gymnázium prišiel v roku 1950 zo školy v Porúbke. V ťažkej dobe nedostatku kvalifikovaných pedagógov vyučoval ako mnohí jeho kolegovia to, čo bolo treba. Ruský jazyk, telesnú výchovu, filozofiu i vtedy povinne zavedenú brannú výchovu. V roku 1953 sa stal riaditeľom školy, ktorá niesla názov Jedenásťročná stredná škola (JSŠ), neskôr Stredná všeobecnovzdelávacia škola (SVŠ). Riadenie takejto inštitúcie nebolo vôbec jednoduché, keďže škola nemala vlastnú budovu a v tej dobe boli triedy rozhádzané v štyroch rôznych budovách. Vo funkcii riaditeľa pôsobil až do roku 1965. Spisovateľ a prekladateľ Juraj Andričík na svojho bývalého učiteľa spomína takto: "Z učiteľov mi utkvel v pamäti ruštinár Mikuláš Nebesník, ktorému prischla prezývka "otec Nebesný". Učil svojráznym spôsobom, k žiakom mal priam otcovský vzťah."

Popri náročnej práci si však vedel nájsť čas aj na svoje milované maľovanie. Často a rád maľoval v exteriéri, stretával sa s ľuďmi, rozprával sa s nimi. Miloval jesenné kopce nad Koromľou, štíhle kmene bielych briez v hájoch nad Ruskou Bystrou i "svoje" Sobrance, ktoré zvečnil na niekoľkých obrazoch. Mnohí si dones spomínajú na jeho figliarsku a veselú povahu. Miestni umelci ako napríklad už zosnulý Július Knapp, či akademický maliar Juraj Tkáčik sa k pánovi Nebesníkovi hlásili ako k svojmu učiteľovi a inšpirátorovi. Juraj Tkáčik spomína: "K maľbe ma zo začiatku inšpirovala moja susedka Zita Kánovská, ktorá v tom čase maľovala. Môžem povedať, že veľmi pekne. Neskôr to bol aj prof. Mikuláš Nebesník, ktorý ma navnadil na zakarpatský štýl maľovania, pochádzal z Ukrajiny z Dravec".


Alex Moskovic

Alex Moskovic (Alexander Moškovič) sa narodil 7. apríla 1931 v malom domčeku na Tibavskej ulici. Jeho otec Jozef mal malý obchodík v centre mesta, mama sa starala o troch synov. Alex a jeho bratia navštevovali miestnu Ľudovú školu a vo voľnom čase hrávali futbal na lúke "Bongu báčiho". Ich život sa zmenil na jar 1944, keď boli spolu s ostatnými príslušníkmi židovskej komunity zo Sobraniec a okolia odvezení do tehelne v Užhorode a odtiaľ do vyhladzovacieho tábora Osvienčim. Trinásťročný Alex bol pri prvej selekcii oddelený od rodiny a poslaný do špeciálneho baraku pre mladých "árisjky" vyzerajúcich chlapcov, ktorí mali byť určení na osvojenie do nemeckých rodín. V baraku však vypukol týfus, ktorý sa snažil svojimi pochybnými lekárskymi metódami zastaviť doktor Jozef Mengele. Neúspešne. Zo stoviek týchto chlapcov prežilo iba okolo 50. Medzi nimi aj Alex.

V januári 1945 bol z Osvienčimu prevezený do Buchenwaldu (na území Nemecka), kde sa dočkal oslobodenia. Ako sám často tvrdil, za život vďačil českému komunistovi Antonínovi Kalinovi, ktorý vďaka svojej odvahe a otcovskej starostlivosti zachránil viac ako 900 židovských detí uzavretých v Kinderblocku 66. Do rodných Sobraniec sa vrátil koncom leta 1945. Nikoho zo svojich blízkych už viac nevidel. V koncentračných táboroch stratil celkovo 41 príbuzných, vrátane matky, otca a oboch bratov. Od roku 1946 žil v USA, kde ho vzal matkin príbuzný. Vyštudoval televízne inžinierstvo a väčšinu života pracoval v televízii ABC, kde mal na starosti športové prenosy. Pôsobil tiež ako oficiálny hovorca Centra holokaustu na Floride a počas života absolvoval nespočetné množstvo besied s mladými ľuďmi. Zomrel 14. septembra 2019 v USA. Z iniciatívy OZ Villa Szobránc bol v mestskom parku v novembri 2019 vysadený pamätný strom Alexa Moskovica. 

Eugen Krón

Eugen (Jenó) Krón sa narodil 1. mája 1882 v Sobranciach. Pochádzal z viacdetnej židovskej rodiny. Otec Eugena Króna bol zásobovacím poddôstojníkom rakúskej armády.

Mladý Jenó žil v Sobranciach do svojich 14 rokov, neskôr odišiel na štúdiá do Budapešti, kde sa vyučil za litografa (Rieglerov litografický ústav). S umením sa intenzívne stretával na Akadémii výtvarných umení v Budapešti.

V roku 1921 založil v Košiciach súkromnú kresliarsko-grafickú školu, ktorá mala tri odbory a vychovala množstvo známych umelcov ako napríklad Kolomana Sokola, Ľudovíta Felda, Ľ. Jakobyho. Tam vznikli aj jeho prvé grafické cykly - Zo starých Košíc, či Tvorivý duch.

Ako sympatizant myšlienok ľavicových politických strán vytvoril napríklad aj plagát Komunistickej strany Československa (1927). V 30-tych rokoch 20 st. odišiel Krón do Milána, kde sa naďalej venoval tvorivej práci, ale aj politickým aktivitám. Jeho život bol poznačený tragédiou, stratou manželky a dcéry, ktoré sa otrávili plynom. Neskôr sa oženil po druhý krát, za manželku si vzal herečku užhorodského divadla Máriu Feldmanovú.

Kvôli prenasledovaniu Židov v čase II. svetovej vojny žil Krón s manželkou v neustálom strachu až do roku 1945. Aktívne pracoval v talianskom odboji a stal sa členom Komunistickej strany Talianska (1944).

Po skončení vojny sa vrátil do Budapešti, kde v roku 1974 zomrel. 

Irma Sztaray 

Známa ako posledná dvorná dáma cisárovnej Alžbety (Sissi), väčšinu života prežila v Sobranciach.

 Dcéra Viktora Sztáray a Márie rod. Torok. Od roku 1891 doprevádzala rakúsku cisárovnú a uhorskú kráľovnú Alžbetu (Sissi). Bola svedkom atentátu na Sissi, v roku 1898. Postarala sa o jej mŕtve telo, zariadila jeho prevoz do Viedne.  Ako pamiatku na Sissi si so zvolením cisára Františka Jozefa I. ponechala šaty,  ktoré mala Sissi na seba v čase vraždy. V 30-tych rokoch  20. st. ich  darovala Národnému múzeu v Budapešti. Napísala knihu pamätí "Posledné roky kráľovnej Alžbety", v ktorej podrobne opísala svoje cesty s cisárovnou i okolnosti jej smrti. Zomrela v Sobranciach, v roku 1940.  Je pochovaná na miestnom cintoríne